reklama

Ako sa náš organizmus bráni proti vírusom?

Ľudský organizmus diel 1. - Obrana proti vírusom prebieha v troch krokoch. Úlohou tohoto článku je v zrozumiteľnej reči priblížiť túto aktuálnu tému.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Obrana proti vírusom prebieha v troch krokoch. Treba však povedať, že táto obranyschopnosť sa netýka len ľudského druhu, ale jej dokonalosť sa evolučne vyvíjala milióny rokov. Bola vystavená nespočetným vlnám pandémii rôzneho druhu, preto skutočne neexistuje nič lepšie a účinnejšie pre náš organizmus, ako imunita v plnej kondícii. Zároveň treba podotknúť, že prvé dva kroky sa netýkajú len vírusových cudzorodých telies, ale obdobne s adekvátnymi zmenami prebiehajú aj pri iných problémoch v organizme.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

1.krok: V tomto prípade sa jedná o protilátkovú obranu. Toto je prvá imunitná línia a tam sa dosť rozhoduje, aká veľká infekčná dávka prejde do druhého zápalového procesu. Syntéza samotných imunoglobínov je stimulovaná prítomnosťou infekčných dávok, inak povedané, pokiaľ nie je stimul, organizmus zbytočne neplytvá svojou aminokyselinovou výbavou na syntézu príslušných proteínových imunoglobínov. Hladina imunoglobínov je teda priamo daná prítomnosťou špecifických vírusov, alebo baktéríí, mykóz, atď v našom okolí. Niektoré imunoglobíny neskorej fázy zotrvávajú v organizme aj mesiace, alebo roky, ale postupne ich hladiny klesajú. Nedopĺňajú sa pokiaľ nie je k tomu patričný stimul. K tomuto účelu samozrejme majú slúžit aj očkovacie vakcíny, ktoré majú slabými infečnými dávkami, a následnými imunoglobínovými odozvami pripraviť organizmus na vyššie infekčné dávky. K zdravej protilátkovej imunite teda jednoznačne stimuly patria, sterilita našu imunitu decimuje. Imunoglobíny sa dokážu viazať na proteínové kapsidy vírusov, čím im bránia vniknutiu do hostiteľskej bunky, rovnako dokážu narúšať svojími väzbami obaly cudzorodých telies bunkového charakteru, napríklad prokaryotických baktérií, čim ich rovnako eliminujú. Tento prvý krok je účinný ešte pred tým, ako sa podarí vírusu vniknúť do hostiteľskej bunky, takže výrazne bráni tvorbe zápalov v druhom kroku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

2.krok: V druhom kroku bojuje imunita formou zápalu. Nakoľko zápalom sa chcem ešte hlbšie venovať v ďalšom článku, túto tento krok zostručním. Pokiaľ infekcia prekoná prvú protilátkovú obranu, organizmus má aj ďalšiu zbraň. A tou je samotný zápal. Počas neho imunita odstráni každú jednu bunku, ktorej RNA prepis sa nestotožňuje s miliónami ďalších RNA prepisov v organizme. Koľké šťastie, že každá jedna bunka v tele má identickú DNA s ostatnými bunkami v tele, a teda aj ich RNA prepisy sa zhodujú. Na základe toho vie imunita rozpoznať infikovanú bunku. Veď samotný vírus nie je bunkový organizmus, spadá medzi organizmy nebunkové. Je to len holá genetická informácia, občas maximálne obalená do bielkovinovo-lipidového obalu, ktorý jej dáva akú takú odolnosť voči UV žiareniu a ďalším vonkajším vplyvom, teda zvyšuje jej schopnosť šíriť sa aj mimo organizmu. Pokiaľ sa vírus dostane do bunky, bunka nerozozná, že je to cudzorodá DNA a v podstate robí to, na čo ju naprogramuje. Začne produkovať jemu vlastné bielkoviny potrebné k jeho šíreniu. Aj keď samotná bunka je voči tomu slepá, úlohu antivírusu preberá naša imunita. Imunitný systém teda kontrolou prepisov RNA dokáže rozoznať zmeny a automaticky pristupuje k infikovanej bunke ako ku cudzorodému telesu. Spustí sa histamínová, následná granulocytová a následna lymfocytová odozva, teda spusti sa zápal a bunka sa zlikviduje, následne regeneráciou nahradí. Zatiaľ čo prvý krok protilátkovej bielkovinovej obrany je dosť špecifický, pri tomto druhom zápalovom kroku sa imunita na špecifikáciu nehrá. Nepýta sa klop klop kto je v bunke? Covid či chrípka? Proste jeden rozdiel v DNA bunky a bunka ide na likvidáciu tým istým kmeňom lymfocytov. Samozrejme formou zápalu sa nelikvidujú len telu vlastné somatické infikované bunky, ale aj cudzorodé bunky. Akurát sa na ich likvidáciu používa iný kmeň lymfocytov, teda makrofágov, teda veľkých jedákov v doslovnom preklade. Tento spôsob obrany, zápalom spáliť a následne zlikvidované bunky nahradiť, je učinný spôsob pri akejkoľvej infekcii, má však aj svoje úskalia. Pokiaľ prvou obrannou líniou našej imunity prejde veľká infekčná dávka vírusu, ktorej sa podarí vniknúť do značného počtu hostiteľských buniek v našom organizme, môže sa stať priebeh zápalu pre náš organizmus fatálny. Treba si uvedomiť, že pri zápale už dochádza ku stratám na domácich bunkách a celých epiteloch, preto silná infekcia napríklad v súčastnosti tématicky aktuálnych respiračných chorôb, môže spustiť tak silný zápal pľúc, počas ktorého sa pľúcne epitely nestíhajú obnovovať, a teda to môže skončiť až smrťou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

3.krok: Pri treťom kroku sa už ďalej bavíme výhradne o vírusových infekciách, nakoľko tieto nebunkové organizmy nemajú vlastný metabolizmus, takže je ich snahou nepozorovane vniknúť do hostiteľskej bunky, napojiť chromozómy svojej DNA na už existujúcu DNA v bunke, ktorá následne za pomoci svojej metabolickej výbavy plní príkazy zakódované v DNA vírusu. Úlohou vírusu teda nie je hostiteľskú bunku zlikvidovať, celý jeho metabolizmus je plne závislý na hostiteľskej bunke, bez nej sa nedokáže ani ďalej replikovať. Za určitých podmienok môže celá táto invázia cudzorodej DNA do našich buniek prebehnúť tak masívne a tak nepozorovane – bezzápalovo, že už ju nedokáže porovnávaním jednotlivých prepisových RNA naša imunita rozlíšiť, nakoľko je takpovediac všade. To však neznamená, že už na veky vekov budú naše bunky mrhať drahocennou látkovou výbavou na účel metabolických pochodov v danom úseku vírusovej DNA. Máme jedno šťastie, a síce, že náš mozog je lakomec. Za pomoci epifýzy riadi celý metabolický chod v našom organizme. A tak, ako v prvom kroku zbytočne neplytvá aminokyselinami na tvorbu bezdôvodných imunoglobínov bez stimulu, rovnako sa chová v každom ohľade v rámci nášho metabolizmu. Dôkladne prehodnocuje, či je daný dopyt takpovediac nutný. Pokiaľ vyhodnotí metabolické pochody plynúce z daných sekvencíi DNA za zbytočné, daný úsek DNA takpovediac zviaže. Našu DNA nedokáže strihať, nedokáže teda len tak vystrihnúť nepotrebný úsek, čo však náš organizmus dokáže, je začať syntetizovať históny – pozor nemýľte si s histamínom v 2.kroku. Históny sú krátke proteíny, ktoré sa svojimi špecifickými väzbami na základe čiastkových nábojov, dokážu viazať len na konkrétne sekvencie DNA a tým ju zviazať do pomyselných slučiek, čím prestanú byť sekvencie týchto úsekov DNA reaktívne, nakoľko sú zamestnané daným histónom - viď. titulný obrázok Tomuto sa vo všeobecnosti hovorí terciálne zakrivenie DNA. Takýmto spôsobom je zviazaných približne až 80 percent našej DNA. Takže len 20 percent DNA je v aktívnej forme. Z tých 80 percent je cca polovica cudzorodá vírusová DNA, ktorej sa podarilo vniknúť do nášho genetického fondu, druhá polovica je domáca DNA, ktorá je však vyhodnotená za nepotrebnú. Ide o prežitky z našej evolúcie, napríklad žiabre, chvost, túto DNA teda načíta len počas vývinu, o ktorom sa hovorí, že je skráteným vývojom, ale hneď ako sa dostane k sekvenciám DNA, ktoré túto evolučne starú DNA inhibujú za pomoci spomínaných histónov, tieto prežitky doby dávno minulej automaticky zanikajú. Takto teda končí až 80 percent príkazov plynúcich z nami vlastnej, ale aj cudzorodej DNA.

Ľudovít Mravík

Ľudovít Mravík

Bloger 
  • Počet článkov:  18
  •  | 
  • Páči sa:  15x

Reagujem na aktuálne témy.Záľuby: biochémia, biológia, zoológia, šport, filozofia Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu