Príznakovosť vs. bezpríznakovosť.

Autor: Ľudovít Mravík | 3.12.2020 o 16:08 | Karma článku: 2,09 | Prečítané:  539x

V článku zo dňa 25.11. som sa venoval téme „Ako sa náš organizmus bráni proti vírusom?“ Teraz by som rád na túto tému naviazal a povenoval sa problematike príznakovosti.

Na začiatok treba pri každom ochorení rozlišovať medzi dvomi základnými pojmami, a síce medzi pôvodcom ochorenia a ochorením. Rovnako ako je rozdiel medzi vírusom chrípky a chrípkou, medzi HIV vírusom a ochorením AIDS, rovnaký rozdiel je aj pri koronavíruse. Keď teda posudzujeme príznakovosť a bezpríznakovosť, posudzujeme priebeh samotného ochorenia, respektíve to, či je aktivovaný zápalový proces a v akej miere. Vzhľadom na vyššie spomínaný predchádzajúci článok sa teda jedná až o 2.krok našej protivírovej obrany. Práve pri zápaloch sú teda pozorovateľné jednotlivé obranné mechanizmy zápalu ako napríklad teplota, hlienenie, ktoré súvisí s čistením organizmu, bolesť, ktorá je signálom udávajúcim limity pre danú časť organizmu v ktorej zápal prebieha a teda slúži k nastoleniu kľudového režimu a nepreťažovaniu pre oblasť v ktorej zápal prebieha, alebo začervenanie pri povrchových zápaloch, ktoré súvisí s vyliatím krvnej plazmy do akútnej oblasti, a teda sprístupneniu oblasti pre granulocyty a lymfocyty. Takže to, či sa u nás prejavia príznaky ochorenia, alebo tieto príznaky budú nevýrazné závysi od intenzity zápalu. Intenzita zápalu zas závisí od dvoch ďalších kmeňových faktorov, a síce od veľkosti infekčnej dávky a od stavu imunity.

 

Vzhľadom na súčasnú zamorenosť je viac než isté, že každý z nás sa pravidelne dostáva do kontaktu s malými infekčnými dávkami vírusu Covid-19. A vzhľadom na vyššie spomínaný predchádzajúci článok už vieme, že pred zápalovým obranným mechanizmom nášho organizmu je ešte jeden druh obrany, a síce imunoglobínová obrana. Imunoglobíny akútnej, ale aj neskorej fázy sa dokážu viazať na vniknutý vírus, respektíve na jeho kapsidy a tým znemožnia vírusu vniknúť do hostiteľskej bunky. Pokiaľ je teda dostatočne dobrá imunoglobínová obrana v prvom kroku, nedocháza k infikovaniu hostiteľských buniek, a teda nie je nutné pre organizmus spúštať zápalový proces na zlikvidovanie infikovaných buniek a epitelov. Pokiaľ je teda dobrá imunoglobínová obrana, ku zápalu nedôjde, to znamená vírusom sa takpovediac nakazíme, ale deaktivuje sa už v prvom kroku, nedôjde teda k zápalovému ochoreniu s príznakmi. Samozrejme tvorba imunoglobínov je stimulovaná práve prítomnosťou vírusu, teda malé infekčné dávky dokážu postupne zvyšovať hladinu imunoglobínov, čím sa u nás tvorí postupná rezistencia na daný vírus a sme postupne schopný odolávať aj vyšším infekčným dávkam. Môžeme teda hovoriť o akomsi prirodzenom očkovaní malými infekčnými dávkami, teda o tvorbe postupnej imunity. Imunoglobíny neskorej fázy sú schopné zotrvávať v organizme aj niekoľko mesiacov, až rokov bez prítomnosti akejkoľvek infekčnej dávky, ich hladiny teda klesajú pomaly, získavame tak teda dlhodobú odolnosť ku danému kmeňu vírusu. Ako teda vidíme, veľkosť infekčnej dávky je teda zásadná vzhľadom na vznik zápalu. Zásadný je teda pomer medzi infekčnou dávkou a imunoglobínovou pripravenosťou na daný vírus. Tam sa totiž rozhoduje, akému veľkému podielu vírusových jednotiech v danej infekčnej dávke sa podarí dostať až do hostiteľských buniek bez toho, aby prišli do kontaktu s molekulami imunoglobínovej obrany, ktorá by im v tom podstate zabránila. Tam sa teda rozhoduje o sile druhej imunitnej obrany, teda o sile zápalu.

 

Druhým spomínaným faktorom je stav imunity ako takej. Zoberme si teda príklad, že prídeme do kontaktu s veľkou infekčnou dávkou, predtým sme boli vystavovaní vírusu len minimálne, teda naša imunoglobínová obrana dokázala zachytiť len minimálne množstvo vírusových jednotiek, na takúto veľkú infekčnú dávku nebola dostatočne pripravená. Veľkému podielu vírusov sa teda podarilo vniknúť do hostiteľských buniek a infikovať ich. Tu rozhoduje druhý zásadný faktor a teda stav imunity. Tématike zápalu sa chcem venovať ešte v ďalšom článku a tak to tu zhrniem len v krátkosti. Pri zápale teda už dochádza k reálnym stratám na somatických bunkách, či celých epitelových plochách, súvisiacich s likvidáciou infikovaných buniek. O tom, s akou potenciou zápal udrie výrazne rozhoduje teda imunitná kondícia. Čím silnejší je zápal, tým sú výraznejšie aj jeho príznaky. Nebezpečný pre organizmus môže byť pomalý nenápadný, až bezpríznakový, no dlhodobý chronický zápal. Rovnako nebezpečný môže byť za určitých okolností aj silný nárazový zápal, kedy hovoríme o cytokínovej búrke. Ale k tejto téme až v ďalšom článku.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Vláda má dáta, ale zatiaľ nemá odpovede

Otázny je semafor aj školy.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Ďalší testovací „úspech“

Matovič potrebuje ostatných rovnako ako oni jeho.


Už ste čítali?